Prečo ovečka Vikina v našom logu? Lebo ty si takou Pánovou ovečkou, o ktorú sa Pán Ježiš stará, počúvaj Ho. 'Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.'(Jn 10,27)

Gréckokatolícke spoločenstvo mladých v Košiciach


Nedeľa, 26. 01. 2020
Stretká sú vždy v stredu po mládežníckej sv. liturgii o 17:00!!!



Pravoverná rodina (o až priam pre dnešnú dobu neskutočnej láske)



Keď som prechádzal cez tobolskú guberniu (gubernia - štátna územná správna jednotka v cárskom Rusku), našiel som sa jedného dňa v malom mestečku. Nemal som už skoro ani kúsok chleba, nuž som vstúpil do istého domu, aby som si ho vyžobral. Domáci pán mi povedal:
- Prichádzaš v dobrej chvíli. Moja žena práve vyťahuje z pece chlieb, vezmi si tento teplý peceň a pomodli sa k Pánu Bohu za nás.
Vložil som si chlieb do vreca a srdečne som sa mu zaň poďakoval.
Domáca pani ma zazrela a povedala:
- Aké úbohé vrece máš, už je celé roztrhané, dám ti iné!
A dala mi dobré, silné vrece. Poďakoval som sa jej z hĺbky srdca a odišiel. Keď som vychádzal z mesta, vypýtal som si v butike trošku soli. Obchodník mi ju dal do malého vrecúška. Bol som z toho celkom šťastný a ďakoval som Pánu Bohu, že mi dal postretnúť takých dobrých ľudí.
- Už budem spať pokojne na týždeň - povedal som si.
Mohol som naozaj spávať bez starosti. Blahoreč, duša moja, Pánovi!

Prešiel som asi päť verst (versta - stará ruská dĺžková miera o niečo viac ako 1 km) od mesta, keď som uzrel nie veľmi bohatú dedinku s dreveným chrámom. Bol síce malý, ale zvonku pekne vymaľovaný a krásne ozdobený. Keďže cesta viedla celkom vedľa neho, zachcelo sa mi pokloniť sa pred božím chrámom. Vystúpil som na schody a pomodlil som sa modlitbu. Na lúke vedľa chrámu boli dve malé deti, ktoré sa hrali. Mohli mať asi päť alebo šesť rokov. Povedal som si, že to musia byť asi kňazove deti, aj napriek ich ustarostenému výzoru. Po skončení modlitby som odchádzal. Sotva som však urobil desať krokov, začujem volať za sebou:
- Pán žobrák! Pán žobrák! Počkajte!
Tie deti to volali za mnou a hneď aj bežali ku mne - malý chlapec a dievčatko. Zastal som a ony pribehli ku mne a chytili ma za ruku.
- Poďme k mamičke, ona má rada žobrákov.
- Ja nie som žobrák, ale pocestný.
- A čo máš v tom vreci?
- Chlieb na cestu.
- To nič nerobí, poď s nami, mama ti dá peniaze na cestu.
- A kde je vaša mama? - spýtal som sa.
- Tam dolu za chrámom, tam za stromami.
Voviedli ma do podivuhodnej záhrady, uprostred ktorej som videl veľmi panský dom. Vošli sme do priedomia. Všetko bolo také čisté a usporiadané. Naraz pribehla k nám domáca pani.
- Aká som šťastná! Odkiaľ ťa Pán Boh vedie k nám? Sadni si, sadni, milý môj!
Sama mi sňala vrece, položila ho na stôl a veľmi zdvorilo mi podala stoličku, aby som si sadol.
- Ďakujem vám pekne ponížene - odpovedal som - vo vreci sa nájde čo jesť a čaj, nuž môžem si upiť, ale ja som sedliak a nie som na to navyknutý. Vaša láskavosť a vaša ušľachtilosť sú mi vzácnejšie ako jedlo. Budem prosiť Pána Boha, aby vás požehnal za toto vaše evanjeliové pohostinstvo.
Keď som povedal tieto slová, cítil som mocnú túžbu vstúpiť do seba samého. Modlitba mi vrela v srdci a potreboval som kľud a ticho, aby som nechal slobodne sa uvoľniť tomu plameňu a zakryť trochu vnútorné znamenie modlitby, slzy, vzdychy, hnutia tváre alebo úst.
Vstal som teda a povedal:
- Prosím vás za prepáčenie, ale musím odísť. Nech Pán Ježiš Kristus je s vami i s vašimi milými dietkami!
- Ó, nie! Bože chráň, aby si odišiel, nenechám ťa odísť. Môj manžel sa má vrátiť dnes večer z mesta, je sudcom na okresnom súde. Bude šťastný, keď ťa uvidí. Každého pútnika pokladá za božieho vyslanca. A okrem toho zajtra je nedeľa, budeš sa modliť s nami pri pobožnosti a spoločne si zajeme z toho, čo nám Pán Boh požehná. U nás na sviatky vždy prijímame najmenej tridsať chudobných žobrákov, Kristových bratov. Ale ešte si mi nič nepovedal o sebe, ani odkiaľ prichádzaš a kam ideš. Porozprávaj mi to! Rada počúvam tých, ktorí uctievajú Pána. Detičky, odneste pútnikove vrece do izby s ikonami, tam prenocuje.
Divil som sa pri tých slovách a povedal som si:
- Je to ľudská bytosť, alebo azda nejaké videnie?
Zostal som teda čakať na domáceho pána. Rýchlo som porozprával o svojej ceste a povedal som, že idem do Irkutska.
- A tak! - povedala dáma - musíš teda prejsť cez Tobolsk. Tam býva moja matka v kláštore, tam žije v utiahnutosti. Dáme ti list a ona ťa prijme. Často prichádzajú ľudia prosiť ju o duchovné rady. Ináč by si jej mohol priniesť aj knihu Jána Klimaka, ktorú sme objednali pre ňu v Moskve. Ako sa nám všetko dobre darí!

Konečne prišiel čas na večeru. Zasadli sme si za stôl. Prišli ešte štyri dámy, ktoré si prisadli k nám. Po prvom chode jedna z nich vstala, uklonila sa pred ikonou, potom aj pred nami a išla po ďalšie jedlo. Po tretí chod zasa iná vstala a urobila podobne. Keď som to videl, obrátil som sa k panej:
- Mohol by som sa spýtať, či sú tieto dámy z vašej rodiny?
- Hej, to sú moje sestry, kuchárka, kočišova žena, služobná a moja chyžná. Všetky sú vydaté, v celom dome niet slobodného dievčaťa.
Keď som to videl a počul, bol som ešte viac prekvapený a ďakoval som Pánovi, že ma priviedol k takým nábožným ľuďom. Cítil som, ako mi modlitba násilne vychádzala zo srdca, ale aj preto, aby som sa dostal do samoty, vstal som a povedal panej:
- Vy si musíte odpočinúť po večeri, ale ja mám v obyčají poprechádzať sa, teda pôjdem sa trošku prejsť do záhrady.
- Nie, ja nemávam odpočinok - povedala pani. Pôjdem s tebou do záhrady a povieš mi niečo poučného. Ak tam pôjdeš sám, deti ťa nenechajú na pokoji. Nepustia ťa, lebo veľmi rady majú žobrákov, Kristových bratov, a pútnikov.
Nedalo sa nič robiť. Šli sme teda spolu do záhrady. Aby som mohol pohodlnejšie udržať ticho, sklonil som sa pred paňou a povedal som jej:
- V mene božom vás prosím, moja matka, či už dlho vediete taký svätý život? Porozprávajte mi, ako ste prišli k takémuto stupňu dobroty?
- To je ľahké - povedala.
Moja matka je pravnučkou svätého Jozafáta, ktorého pozostatky uctievajú v Belgorode. Mám tam veľký dom, ktorého časť sme dali do prenájmu istému pánovi s chudobnými prostriedkami. Tento pán zomrel a zomrela aj jeho žena pri pôrode dieťaťa. Novorodeniatko ostalo celkom sirotou. Moja matka ho vzala k sebe a ja som sa narodila nasledujúceho roku. Spoločne sme vyrastali, mali sme tých istých učiteľov a boli sme ako brat a sestra. Keď mi otec zomrel, moja matka opustila mesto a usadila sa s nami v tejto dedinke. Keď sme dosiahli dospelý vek, moja matka ma vydala za svojho krstného syna, darovala nám túto dedinku a rozhodla sa vstúpiť do kláštora. Keď nám dala svoje požehnanie, odporúčala nám žiť po kresťansky, modliť sa k Pánu Bohu z celého srdca a zachovávať predovšetkým najdôležitejšie prikázania, prikázanie lásky k blížnemu pomáhaním chudobným, Kristovým bratom, vychovávaním detí v božej bázni a zaobchádzaním s našimi sluhami ako s bratmi. Takto si už žijeme desať rokov v tejto samote, usilujúc sa zachovávať rady našej matky. Máme útulok pre žobrákov - teraz ich je tam vyše desať - potom aj útulok pre nemocných alebo ťažko chorých. Ak chceš, pôjdeme ich zajtra navštíviť.
Keď dorozprávala, spýtal som sa jej:
- A kde je tá kniha Jána Klimaka, ktorú chcete, aby som odniesol vašej matke?
- Poďme do domu, ukážem ti ju.

Sotva sme začali čítať, keď prišiel domáci pán. Objali sme sa po kresťansky ako bratia. Zaviedol ma do svojej izby a povedal:
- Poď bratku, do mojej úradovne a požehnaj moju izbu. Myslím, že ťa unúvala - (ukázal na svoju ženu). Keď nájde nejakého pútnika alebo chorého, je taká šťastná, že ho neopustí vo dne v noci, to je stará obyčaj v jej rodine.
Vstúpili sme do jeho úradovne. Koľko kníh! Koľko vznešených ikon a kríž prirodzenej veľkosti a pred ním položené Evanjelium! Prežehnal som sa a povedal som:
- Máte tu doma, pane, hotový boží raj! Hľa, Pán Ježiš Kristus, jeho prečistá matka a jeho svätí služobníci! Hľa, ich slová a ich živé a nesmrteľné ponaučenia! Myslím, že sa musíte s nimi často a s radosťou púšťať do rozhovoru.
- Ó, hej - odpovedal pán - veľmi rád čítavam.
- Aké máte knihy? - spýtal som sa.
- Mám mnoho duchovných kníh: hľa, Menológ, diela Jána Zlatoústeho, Bazila Veľkého, veľa filozofických diel a mnoho kázní od súčasných kazateľov. Táto knižnica ma stála päťtisíc rubľov.
- Nemali by ste nejaké dielo o modlitbe? - spýtal som sa - Veľmi rád mám knihy o modlitbe.
Hľa, toť celkom nové dielo od istého kňaza z Petrohradu. Pán vytiahol komentár o modlitbe Otčenáš a začali sme čítať. Čoskoro prišla pani, priniesla čaj a deti zasa doniesli zlatý košík so všelijakými zákuskami, aké som ešte nikdy nejedol. Pán mi vzal knihu, odovzdal ju, panej a povedal:
- Ona nám bude čítať. Veľmi dobre číta. Za ten čas my sa posilníme.
Pani začala čítať. Napnuto načúvajúc, som cítil, ako sa modlitba vzbudzovala v mojom srdci. Čím viac čítala, tým viac sa modlitba vzmáhala vo mne a potešovala ma. Naraz videl som vo vzduchu preletieť rýchlo akúsi podobu, ako keby to bol môj nebohý starec. Urobil som pohyb, ale aby som ho nejako zakryl, povedal som: "Odpustite, trošku som zaspal."
V tej chvíli som mal dojem, že duch starca (človek, ktorý ho predtým učil neustálej modlitbe) prenikal do môjho ducha a ho osvecoval. Cítil som v sebe akoby veľkú jasnosť a mnohé myšlienky o modlitbe. Prežehnal som sa a usiloval vytisnúť tie myšlienky o modlitbe, zatiaľ čo pani dokončila čítanie a pán sa ma spýtal, či sa mi to páčilo.
Rozhovor sa rozpriadol o tejto veci.
- Veľmi sa mi to páčilo - odpovedal som. Ináč Otčenáš je vyšší a vzácnejší ako všetky napísané modlitby, čo máme, lebo nás to naučil Pán Ježiš Kristus. Vysvetlenie o ňom, ktoré ste práve čítali, je veľmi dobré, ale je celkom obrátené k aktívnemu životu kresťana, zatiaľ čo u Otcov som čítal jedno vysvetlenie, ktoré je zvlášť mystické a orientované ku kontemplácii.
- U ktorých Otcov si to našiel?
- Myslím, že u Maxima Vyznávača, napr. a vo Filokalii u Petra Damascénskeho.
- Pamätáš sa na to? Zopakuj nám to, ak môžeš!
- Dobre.
Začiatok modlitby: Otče náš, ktorý si na nebesiach, v knihe, ktorú ste čítali, sa vysvetľuje, že tieto slová znamenajú: treba bratsky milovať nášho blížneho, lebo všetci sme synovia toho istého Otca. To je celkom správne, ale Otcovia dodávajú duchovnejší komentár. Hovoria, že vyslovujúc tieto slová, treba pozdvihnúť ducha k nebeskému Otcovi a pripomenúť si povinnosť v každej chvíli byť v prítomnosti Boha. Slová: Posväť sa meno tvoje! vysvetľujú v tejto knihe starostlivosť, ktorú treba mať, aby sa nadarmo nevyslovovalo Pánovo meno, ale mystickí komentátori tu vidia prosbu o vnútornú modlitbu srdca, t.j. aby Božie meno bolo posvätené, treba ho vtlačiť dovnútra srdca a treba aby ustavičnou modlitbou posväcovalo a osvecovalo všetky city, všetky sily duše. Slová: Príď kráľovstvo tvoje, takto vysvetľujú Otcovia: Kiež by prišiel do našich sŕdc vnútorný pokoj, odpočinok a duchovná radosť! V knihe sa vysvetľuje, že slová: Chlieb náš každodenný daj nám dnes, sa týkajú potrieb nášho telesného života a toho, čo je potrebné na pomoc blížnemu. Ale Maxim Vyznávač rozumie pod každodenným chlebom nebeský chlieb, ktorý živí dušu, t.j. božie slovo a zjednotenie duše s Bohom kontempláciou a ustavičnou modlitbou vnútri srdca.
- Hľa, vnútorná modlitba je ťažké podujatie, je skoro nemožná pre tých, čo žijú vo svete - zvolal pán. Potrebujeme veľkú Pánovu pomoc, aby sme bez lenivosti uskutočnili obyčajnú modlitbu.
- Nehovorte tak, pane! Keby to bola úloha nad naše ľudské sily, Pán Boh by nám ju nebol všetkým nariadil. Jeho sila sa dokazuje v slabosti (2 Kor 12,9) a Otcovia nám ukazujú spôsoby, ktoré uľahčujú cestu k vnútornej modlitbe.
- Nikdy som ešte nečítal čosi presnejšieho o tomto predmete - povedal pán.
- Ak chcete, prečítam vám dva výňatky z Filokalie.
Vzal som Filokaliu, vyhľadal citát Petra Damaského v tretej časti na str. 48 a čítal som nasledujúce:
"Vzývaním Pánovho mena treba sa nám dať strhnúť ešte častejšie ako dýchaním, a to vždy, na každom mieste a pri každej príležitosti. Apoštol hovorí: Modlite sa bez prestania! Tým nás učí, že sa treba rozpamätať na Pána Boha v každom čase, na každom mieste a vo všetkých veciach. Ak čosi robíš, máš myslieť na Stvoriteľa všetkého, čo jestvuje, ak vidíš svetlo, rozpamätaj sa na toho, ktorý ti ho dal, ak pozeráš na nebo, na zem, na more a na všetko, čo obsahujú, obdivuj toho, kto ich stvoril, keď si obliekaš šaty, mysli na toho, od koho si ich dostal a ďakuj mu, ďakuj tomu, čo sa stará o život. V krátkosti, nech ti je každý tvoj pohyb dôvodom oslavovať Pána, takto sa budeš modliť bez prestania a tvoja duša bude vždy v radosti."
Vidíte, aký jednoduchý je tento postup, aký ľahký a prístupný naozaj všetkým, čo majú aspoň trošku ľudského citu.
Tento text sa mu veľmi zapáčil. Pán ma oduševnelo objal, poďakoval sa mi, pozrel sa na Filokaliu a povedal:
- Musím si kúpiť túto knihu. Objednám si ju v Petrohrade, ale aby som si to dobre zapamätal, opíšem si hneď ten citát, ktorý si čítal. Nadiktuj mi ho!
Hneď si ho opísal pekným rýchlym písmom. Potom zvolal:
- Bože môj! Akurát mám ikonu svätého Damascéna (to bol pravdepodobne svätý Ján Damaský).
Otvoril rám obrazu a položil pod ikonu papierik, na ktorý si práve napísal ten citát a povedal:
- Živé slovo božieho služobníka, uložené pod obrazom, ma často bude povzbudzovať, aby som uskutočnil tú spásonosnú radu.
Potom sme išli na večeru. Znova boli všetci pri stole v tom istom čase ako my, mužovia a ženy. Aké uzobrané ticho a aký pokoj pri jedení! Po večeri všetci, vrátane detí, sme sa pomodlili a potom ma prosili, aby som im prečítal hymnu najsladšiemu Ježišovi. Sluhovia sa utiahli na odpočinok a my traja sme ostali v izbe. Pani mi priniesla bielu košeľu a topánky. Hlboko som sa poklonil a povedal:
- Milostivá pani, nemôžem si vziať topánky, lebo som ich nikdy nenosil, my si vždy zakrúcame nohy do onúc.
Čoskoro sa vrátila so starou žltou blúzou zo súkna, ktorú roztrhala na kúsky. A pán zase vyhlásil, že moje pančuchy sú už nanič, priniesol mi celkom nový pár, ktorý si obúval do čižiem.
- Choď tam do tej izby - povedal mi, nikoho tam niet, môžeš sa spokojne preobliecť.
Šiel som sa teda preobliecť a potom som sa vrátil k nim. Posadili ma na stoličku a začali ma obúvať. Pán mi zakrútil nohy do onúc a pani mi obula topánky. Najprv som si to nechcel dať urobiť, ale oni ma jednoducho posadili a povedali:
- Sadni si a mlč. Kristus Pán umyl nohy svojim učeníkom.
Nemohol som viac odporovať a pustil som sa do plaču, a oni plakali so mnou. Potom sa pani odobrala k svojim deťom na noc a ja s pánom som išiel do záhrady trošku si pobesedovať v pavilóne. Ostali sme dlho bdieť. Boli sme roztiahnutí po zemi a tak sme sa rozprávali. Naraz prišiel ku mne a povedal:
- Povedz mi, kto si, ale naozaj podľa svedomia a s pravdou. Musíš pochádzať zo šľachtickej rodiny, iba sa pretváraš, robíš sa takým jednoduchým. Dokonale čítaš a píšeš, správne rozmýšľaš a rozprávaš. Istotne nemáš iba sedliacku výchovu.
- Rozprával som sa s vami s čistým srdcom, aj s vašou paňou, spomenul som svoj pôvod podľa pravdy a nikdy som nemienil klamať alebo vás zavádzať. Načo by som to robil? To, čo hovorím, nepochádza odo mňa, ale od môjho múdreho, teraz už nebohého starca alebo od Otcov, u ktorých som to čítal. A vnútornú modlitbu, ktorá najviac osvetľuje moju nevedomosť, nenadobudol som si ja sám. Zrodila sa mi v srdci z božieho milosrdenstva a vďaka starcovmu ponaučeniu. Každý to môže dokázať. Stačí, keď sa človek tichšie ponorí do svojho srdca a vzýva trošku viac meno Ježiša Krista. Potom sa všetko stane jasným a v tej jasnosti sa ukážu niektoré tajomstvá božieho kráľovstva. Veľkým tajomstvom je už aj to, ak človek odhalí túto schopnosť vstúpiť do seba, skutočne sa poznať a sladko plakať nad svojím pádom a svojou skazenou vôľou. Nie je to veľmi ťažké zdravo rozmýšľať a rozprávať sa s ľuďmi. To je celkom možné, lebo duch a srdce jestvovali pred ľudskou vedou a múdrosťou. Vždy možno kultivovať ducha vedou a skúsenosťou, ale tam, kde niet inteligencie, výchova nič nedokáže. Pravdou je, že sme ďaleko od seba samých a že vôbec netúžime vzájomne sa zblížiť, vždy iba utekáme, aby sme sa nenašli zoči-voči sebe samým, dávame prednosť všelijakým pletkám pred pravdou a myslíme: chcel by som žiť opravdivým duchovným životom, zamestnávať sa modlitbou, ale nemám na to času, všelijaké záležitosti a starosti mi prekážajú, aby som sa jej skutočne venoval. Čože je však dôležitejšie a potrebnejšie: večný život posvätenej duše alebo časný život tela, pre ktorý sa toľko namáhame? Takto prichádzajú ľudia alebo k múdrosti alebo k sprostosti.
- Odpusť, drahý bratku, nehovoril som iba z jednoduchej zvedavosti, ale z prajnosti a z kresťanského cítenia. A tiež aj preto, lebo pred dvoma rokmi som sa stretol s veľmi zaujímavým prípadom.
Jedného dňa prišiel k nám akýsi žobrák, ktorý skoro nevládal stáť na nohách. Mal osobný preukaz od akéhosi oslobodeného vojaka a bol taký chudobný, že sa skoro nemal ani do čoho obliecť. Rozprával veľmi málo a celkom tak ako sedliak. Prijali sme ho do svojho prístrešia. Po piatich dňoch naraz ochorel. Priviezli ho do pavilónu a moje žena a ja sme sa ho celkom ujali. Keď bolo jasné, že umrie, náš kňaz ho vyspovedal, dal mu sväté prijímanie a sviatosti umierajúcich. Večer pred smrťou sa zdvihol, požiadal o papier a pero a naliehal, aby dvere boli zatvorené a nikto nevstúpil dnu, dokiaľ si nenapíše testament, ktorý som mal doručiť jeho synovi do Petrohradu. Divil som sa, keď som videl, ako dokonale písal a jeho vety boli celkom správne, elegantné a plné nežnosti. Zajtra ti ukážem ten testament, podržal som si z neho kópiu. To všetko ma veľmi udivilo. Nutkaný zvedavosťou požiadal som ho, aby mi porozprával o svojom pôvode a o svojom živote. Zaprisahal ma, aby som pred jeho smrťou nikomu nič nepovedal, takto sa mi potom zdôveril na božiu slávu:
- Bol som princom, a to veľmi bohatým. Viedol som veľmi rozháraný, veľmi márnotratný, veľmi pôžitkársky život, aký bol len možný. Žena mi umrela a ja som žil so synom, ktorý bol kapitánom v Garde. Jedného večera, keď sme sa práve chystali odísť na veľký bál, veľmi som sa nahneval na svojho sluhu. V netrpezlivosti som ho udrel po hlave a rozkázal som ho prepustiť domov do dediny. To sa stalo večer a na druhý deň ráno ten sluha zomrel na porážku mozgu. Tomu sa však nevenovala nijaká pozornosť a ja, hoci som ľutoval svoju násilnosť, čoskoro som celkom zabudol na udalosť. Po šiestich týždňoch sluha sa mi začal ukazovať vo sne, každú noc ma prichádzal znepokojovať a robil mi výčitky, neustále opakujúc: "Človek bez svedomia, ty si ma zavraždil"!
Potom som ho vídal aj vtedy, keď som býval prebudený. Videnie bolo vždy častejšie a nakoniec skoro vôbec odo mňa neodchádzalo. Súčasne som začal vídavať okrem neho ešte aj iných mŕtvych mužov, ktorých som hrubo pourážal a ženy, ktoré som zviedol. Všetci mi robili výčitky a nedali mi pokoja až natoľko, že som nemohol ani spať, ani jesť, ani nič robiť. Bol som na konci svojich síl, akoby mi koža prirástla ku kostiam. Úsilia tých najlepších lekárov neprinášali nijaký výsledok. Išiel som sa liečiť do cudziny, ale po šiestich mesiacoch kúry nielenže sa nedostavilo nijaké zlepšenie, ale strašné videnia sa ešte zväčšovali. Priviedli ma domov viac mŕtveho ako živého. Moja duša, ešte predtým ako sa oddelila od tela, zakúsila skutočné pekelné múky. Odvtedy som veril v peklo a skúsil, čo je peklo. V týchto veľkých mukách som si konečne uvedomil svoju hanebnosť, oľutoval som ju, vyspovedal som sa, prepustil som všetkých svojich sluhov a urobil som sľub, že ostatok svojho života strávim v najťažších prácach a že sa skryjem pod žobrácky odev, aby som bol najponíženejším sluhom ľudí najnižšej spoločenskej triedy. Sotva že som si urobil toto pevné rozhodnutie, videnia prestali. Zmierenie s Bohom mi prinieslo takú radosť, taký pocit útechy, že to naozaj nemôžem vyjadriť. Zo skúsenosti som totiž pochopil, čo je raj a ako sa rozvíja božie kráľovstvo v našich srdciach. Čoskoro som sa úplne uzdravil. Potom som sa pustil do uskutočňovania svojho plánu a vyzbrojený pasom starého vojaka, opustil som tajne svoje rodisko. Teraz je už pätnásť rokov, ako blúdim po Sibíri. Niekedy sa dám najať sedliakom na práce podľa svojich síl, inokedy zase si vyžobrem niečo v Kristovom mene. Ach, koľko šťastia som zakúsil v týchto nedostatkoch. Aká blaženosť, aký pokoj svedomia! Len ten to môže pochopiť, koho božie milosrdenstvo vytiahlo z pekla bolesti, aby ho prenieslo do božieho raja...
Potom mi odovzdal svoj testament, aby som ho doručil jeho synovi a na druhý deň ráno umrel.
- Pozrite, tu mám kópiu testamentu v Biblii, ktorú mám vo vreci. Ak si ho chcete prečítať, ukážem vám ho. Hľa, tu je!
Rozvinul som papier a čítal som:
"V mene Boha, osláveného v Trojici, Otca, Syna i Ducha Svätého.
Môj najdrahší syn!
Už prešlo pätnásť rokov, odkedy si nevidel svojho otca, ale on vo svojej utiahnutosti dostával zavše o Tebe správy a prechovával voči Tebe otcovskú lásku. Táto láska ho teraz nutká poslať Ti tieto posledné slová, aby Ti slúžili v živote na ponaučenie. Vieš, koľko som trpel, aby som vykúpil svoj vinovatý a ľahtikársky život, ale nevieš o šťastí, ktoré mi prinieslo ovocie ľútosti počas môjho skrytého a potulného života. Umieram v pokoji u svojho dobrodincu, ktorý je aj Tvojím dobrodincom, lebo dobrodenia, vyliate na otca, musia mať účinky aj na láskyplného syna. Prejav mu svoju vďačnosť všetkými prostriedkami, ktoré máš poruke. Dávajúc Ti svoje otcovské požehnanie, napomínam Ťa, aby si pamätal na Pána Boha a poslúchal svoje svedomie: buď dobrý, múdry a rozumný. Zaobchádzaj láskavo so všetkými svojimi poddanými, nepohŕdaj žobrákmi alebo pútnikmi a pamätaj, že iba nedostatok a potulný život dovolili Tvojmu otcovi nájsť duševný pokoj. Prosiac Pána Boha, aby Ti dal svoju milosť, zatváram spokojne oči v nádeji na večný život z milosrdenstva Spasiteľa sveta, Ježiša Krista".

Takto sme sa rozprávali s tým dobrým pánom. Naraz som mu povedal:
- Myslím, že ste mávali často nepríjemnosti s vaším útulkom. Toľko je našich bratov, ktorí sa stávajú pútnikmi len z pohodlnosti alebo z lenivosti a ktorí nehanebne rozprávajú po ceste, ako som sa často o tom presvedčil.
- Nie, takých bolo dosť málo - odpovedal pán. Videli sme len skutočných pútnikov. A keď sa nezdajú byť vždy veľmi vážnymi, bývame k nim ešte láskavejší a zadržíme ich nejaký čas v hospode. V styku s našimi chudobnými, Kristovými bratmi, často sa polepšujú a odchádzajú s poníženým a tichým srdcom. Nie je tomu tak dávno, čo som zažil podobný prípad. Istý obchodník v našom meste tak hlboko upadol, že ho vyhnali palicou a nikto mu nechcel dať ani kúsok chleba. Bol pijan, násilník, škriepnik, ba čo viac, bol aj zlodej. Tak sa stalo, že istého dňa prišiel k nám, hnaný hladom, prosil chleba a pálenky, lebo sa rád opíjal. Láskavo sme ho prijali a povedali sme mu: "Ostaň u nás, budeš mať pálenky koľko len budeš chcieť, ale pod jednou podmienkou: keď sa napiješ, pôjdeš spať, a ak urobíš čo i len najmenší škandál, nielenže ťa odtiaľto vyhodíme, ale zavoláme policajného komisára, aby ťa dal zavrieť pre vagabundstvo." Prijal to a ostal u nás. Za týždeň alebo aj viac naozaj pil, koľko len chcel, ale vždy podľa svojho sľubu a zo strachu, aby sme ho nepozbavili pálenky, šiel si ľahnúť na posteľ, alebo sa tichučko utiahol do kútika záhrady. Keď prišiel k sebe, naši bratia z útulne sa s ním porozprávali a povzbudili ho, aby sa aspoň trošku miernil. Tak začal už menej piť a za tri mesiace sa stal celkom triezvym. Teraz už niekde pracuje a nejedáva cudzí chlieb. Práve predvčerom ma prišiel navštíviť.
Aká múdrosť je v tejto disciplíne, vedenej láskou! - myslel som si a zvolal som:
- Pochválený buď Boh, ktorého milosrdenstvo pôsobí v tomto vašom dome!

Po týchto rozhovoroch trošku sme zaspali a keď sme počuli zvoniť na rannú modlitbu, išli sme do chrámu. Tam nás už čakala pani s deťmi. Zúčastnili sme sa na pobožnosti a potom na službe Božej. Boli sme na chóre s pánom a s jeho malým chlapcom, kým pani a malá slečinka boli pri dverách ikonostasa, aby videli pozdvihovanie svätých darov. Bože môj, ako sa všetci modlili a koľko sĺz radosti vyliali! Ich tváre boli tak veľmi osvetlené, že samým pohľadom na ne som sa pustil do plaču. Po pobožnosti moji priaznivci, kňaz, sluhovia a žobráci, chorý, nemocný a deti zasadli k stolu. Aký kľud a aký pokoj vládol pri tomto stole! Dostal som odvahu a ticho som povedal pánovi:
- V kláštoroch čítajú počas jedenia životopisy svätých. Nemohli by sme to aj my urobiť, veď máte úplný Monológ.
- Naozaj, Mária, bolo by treba uviesť tú peknú obyčaj. Bude to výborné pre nás všetkých. Ja budem čítať cez prvé jedlo, potom náš kňaz a naši bratia, každý podľa toho, čo vie.
Kňaz prestal jesť a povedal:
Počúvať to ešte pôjde s radosťou: ale čítať - to musí robiť sluha! Ja nemám ani len chvíľku slobodnú. Len čo ma zanesú nohy domov, neviem, kde mám hlavu, samé starosti, treba toto, treba tamto, kopa detí, statok na poliach, celý deň prejde s takýmito starosťami a ani minúta mi neostane na čítanie alebo vzdelávanie. Všetko, čo som sa naučil v seminári, už som zabudol.
Pri týchto slovách som sa striasol, ale pani ma chytila za rameno a povedala mi:
- Otec tak rozpráva z poníženosti. On sa vždy umenšuje, ale je to výborný a nábožný muž. Je vdovcom už zo dvadsať rokov, vychováva všetky svoje deti a okrem toho sa často modlieva hodinky.
Tieto slová mi pripomenuli Otca Niceta Stethatosa vo Filokalii: "Človek súdi o prirodzenosti vecí podľa vnútornej dispozície", t.j. každý si utvára ideu o iných podľa seba samého. A ďalej ešte hovorí: "Ten, čo dospel k modlitbe a ku skutočnej láske, nerozlišuje predmety, nerozlišuje medzi spravodlivým a hriešnikom, ale rovnako miluje všetkých ľudí a neodsudzuje ich, podobne ako Boh dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých " (Mt 5,45).
Znovu nastalo ticho. Predo mnou sedel jeden žobrák z útulne a bol celkom slepý. Pán mu pomáhal jesť, podelil sa s ním o rybu, podal mu lyžicu a nalial mu do pohára. Pozorne som ho sledoval a zbadal, že sa mu ustavične pohyboval jazyk v polootvorených ústach. Pýtal som sa sám seba, či azda neodrieka modlitby a sledoval som ho pozornejšie. Po jedení sa akási starenka cítila zle, pokašľávala a vzdychala. Pán a pani ju zaviedli do svojej spálne a uložili na posteľ. Pani ju ostala ošetrovať, kňaz na každý prípad šiel po sväté dary, a pán rozkázal zapriahať, aby rýchlo išli po lekára do mesta. Všetci sa rozišli. Cítil som v sebe akoby hlad po modlitbe. Prežíval som silnú potrebu nechať ju vytrysknúť, lebo už dva dni som bol bez pokoja a ticha. V srdci som cítil akoby príval, hotový vypuknúť a rozliať sa do všetkých mojich údov a keďže som ho zdržiaval, mal som silnú bolesť v srdci - ale bolesť takú príjemnú, nutkajúcu iba k modlitbe a k tichu. Vtedy som pochopil, prečo skutoční kandidáti na ustavičnú modlitbu utekali pred svetom a skrývali sa ďaleko od všetkých. A pochopil som aj to, prečo blahoslavený Hesychius povedal, že aj ten najvyšší rozhovor je len bľabotanie, ak sa priveľmi predlžuje a rozpamätal som sa na slová Efréma Sýrskeho: "Dobrý rozhovor je striebro, ale mlčanie je zlato". Rozmýšľajúc nad týmto všetkým, prišiel som do nocľahárne: tam po dobrej večeri už každý spal. Vyšiel som na povalu, utíšil som sa, odpočinul si a trošku som sa pomodlil. Keď sa chudobní zobudili, vyhľadal som slepca a zaviedol som ho do záhrady, sadli sme si tam do opusteného kútika a začali sme sa rozprávať.
- Povedz mi v božom mene a pre dobro mojej duše, či sa modlievaš Ježišovu modlitbu?
- Už oddávna ju bez prestania opakujem.
- Aký účinok z nej cítiš?
- Len to, že ani deň ani noc nemôžem byť bez nej.
- Ako ti Pán Boh zjavil túto vec? Porozprávaj mi to dopodrobna, drahý bratku.
- Nuž, dobre. Ja som miestny remeselník. Zarábal som si na chlieb ako krajčír. Šiel som aj do iných gubernií po dedinách a šil som sedliakom šaty. Prihodilo sa mi, že v jednej dedine som ostal dlhšie u istého sedliaka, aby som mu zaodial celú rodinu. Cez sviatočný deň, keď sme nemali čo robiť, zazrel som tri staré knihy na doštičke, umiestnené pod ikonami. Spýtal som sa: "Je tu niekto medzi vami, čo vie čítať?" Odpovedali mi: "Nikto! Tamtie knihy patrili strýkovi, on vedel čítať." Vzal som jednu z kníh, otvoril som ju len tak náhodne a čítal som tieto slová, ktoré si ešte aj dnes pamätám:
"Ustavičná modlitba pozostáva vo vzývaní Pánovho mena bez prestania: sediačky alebo stojačky, pri stole alebo pri práci, pri každej príležitosti, na každom mieste a v každom čase treba vzývať Pánovo meno!"
Uvažoval som nad tým, čo som čítal a prišiel som na to, že mi to veľmi dobre padlo aj vtedy, keď som šil. Pustil som sa do opakovania modlitby potichučky a bol som z toho celkom šťastný. Ľudia, ktorí žili spolu so mnou v izbe, to spozorovali a vysmievali sa mi: "Čo si čarodejník, že bez prestania mrmleš? A azda aj čaruješ?" Prestal som pohybovať perami, aby som sa skryl a začal som odriekať modlitby tak, že som pohyboval len svojím jazykom. Konečne som si tak navykol, že môj jazyk opakoval modlitby deň i noc, a to mi robilo dobre. Dlho som ešte pracoval, ale potom som náhle oslepol. Doma v rodine skoro všetci sme mali v očiach tmavú vodu. Keďže som veľmi chudobný, obec mi našla miesto v útulni v Tobolsku. Idem tam, ale tunajší páni ma zdržiavajú, lebo mi chcú zaobstarať nejaký povoz, aby som sa tam dostal.
- Ako sa volá tá kniha, ktorú si čítal? Nebola to Filokalia?
- Na môj pravdu neviem. Nepozrel som si názov.
Vzal som svoju Filokaliu. V štvrtej časti som našiel slová patriarchu Kalista, ktoré mi opakoval naspamäť a začal som čítať:
- To je to isté - zvolal slepec. Čítaj, čítaj len, bratku, lebo to je naozaj veľmi dobré.
Keď som prišiel k miestu, na ktorom sa hovorí: treba sa modliť srdcom, spýtal sa ma, čo to znamená a ako to treba robiť.
Povedal som mu, že celé učenie modlitby srdca je podrobne vysvetlené v tejto knihe Filokalii. Nástojčivo ma žiadal, aby som mu prečítal všetko, čo sa tej veci týka.
- To aj urobíme - odpovedal som mu. Kedy zamýšľaš odísť do Tobolska?
- Hneď, ak chceš - odpovedal slepec.
- No, dobre. Ja by som chcel odcestovať zajtra. Nič iného nám neostáva, ako pobrať sa spoločne. Cestou ti potom prečítam všetko, čo sa týka modlitby srdca a naznačím ti aj to, ako si musíš otvoriť srdce a vniknúť do tej modlitby.
- A čo s povozom? - spýtal sa.
- Nechaj povoz na pokoji! Odtiaľto do Tobolska je len stopäťdesiat verst, ľahko to urobíme. Dvom v samote sa bude dobre kráčať. A pri kráčaní sa lepšie číta ako rozpráva o modlitbe.
Tak sme sa teda dohovorili. Večer sám domáci pán nás prišiel zavolať na večeru. Po večeri sme mu oznámili, že zamýšľame odcestovať a že nebudeme potrebovať nijaký povoz, lebo cestou chceme čítať Filokaliu. Pán nám na to povedal:
- Filokalia sa mi veľmi ľúbila. Už som pripravil list i peniaze a zajtra cestou na súd pošlem to všetko do Petrohradu, aby som dostal Filokaliu najbližšou poštou.
A tak na druhý deň ráno sme sa vybrali na cestu, keď sme sa najprv poďakovali týmto dobrým ľuďom za ich láskavosť a milý dobrý príklad. Obaja nás vyprevadili asi na verstu cesty a potom sme sa rozlúčili.
prevzaté z knihy Spomienky pútnika,
ktorej časť v slovenskom preklade
je možné stiahnúť na www.prezi.sk
.

©AMADEL 2006 - 2007