Prečo ovečka Vikina v našom logu? Lebo ty si takou Pánovou ovečkou, o ktorú sa Pán Ježiš stará, počúvaj Ho. 'Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.'(Jn 10,27)

Gréckokatolícke spoločenstvo mladých v Košiciach

Nedeľa, 26. 01. 2020

Mládežnícka svätá liturgia je každú stredu o 17:00!!!


Svätá Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho

Stiahni si text sv. liturgie z www.grkat.nfo.sk

Bohoslužbu je možno nazvať i považovať za ústredný bod duchovného života kresťana. Ťažisko celej bohoslužby je Svätá Božská liturgia ako vrchol života Cirkvi, kedy sa nebo akoby znieslo na zem, kde ľud Cirkvi vidí duchovnými očami znovu prichádzajúceho vteleného Krista – Učiteľa a Spasiteľa. Božská liturgia je večne opakovanie veľkého objatia lásky, ktoré sa skrze Ježiša udialo pre spásu nás všetkých. Preto má každé jej slávenie kozmický charakter, uchovávajúc prítomných ľudí spolu s prosbami za všetkých na celom svete k eschatologickej účasti na nebeskej liturgii. Ľud pri vyzdvihovaní a oslave faktu Ježišovho vzkriesenia má počas liturgie zažiť Paschu – prechod od života smrti, vlastnej hriešnosti do života nového človeka, nakloneného Svätým Duchom, podľa vzoru samého Krista. Liturgia je najdokonalejšou príležitosťou človeka stať sa Božím dieťaťom v zmysle teológie zbožštenia, ktorá tak silno zaznieva vo Východnej cirkvi.

Nato, aby každý prítomný mal čo najväčší duchovný zážitok zo slávenia, aby sa čo najviac odtrhol od všetkých svetských vplyvov, starostí a problémov, má Božská liturgia Východných cirkví široký rozmer. vedie človeka postupne cez množstvo silných modlitieb a hymnou, chápanie Božieho slova, poznanie vlastnej hriešnosti i veľkej lásky Boha a privádza ho k prijatiu jediného Prameňa šťastného života – k Eucharistii. Liturgia, premieňajúc srdce, je cestou k lepšiemu prežívaniu každodenného života.

K lepšiemu chápaniu symbolických úkonov, ktoré Východ využíval pre lepšiu sústredenosť účastných a hodnotnejšie prežívaniu, je potrebné im rozumieť. K tomu ponúkame vysvetlenie najdôležitejších miest Božskej liturgie.

Najčastejšie symboly v liturgii.

Všetky úkony, štýl prostredia, štruktúra liturgie sú charakteristické pre orientálnych ľudí, lepšie vnímajúcich skutočnosti cez symboly. Je to tradícia odlišnej mentality ľudí Východu a Západu. Žiadna z týchto tradícií nemá za cieľ potierať hodnotu tých ostatných, ale naopak. Slúžia pre vzájomné obohatenie obradov a duchovné pozadie úkonov iných obradov môže povzbudiť človeka k horlivejšiemu prežívaniu tých svojich.

Okiadzanie – Počas liturgie sa na mnohých miestach užíva kadidlo, symbolizujúce svojim voňavým dymom prítomnosť sv. Ducha na slávení. Tak ako sa dym po chvíli rozplynie, ale v miestnosti zostáva vôňa, tak aj Svätý Duch je síce neviditeľný, ale jeho účinkovanie je citeľné cez vonkajšie prejavy milosti a skutky lásky.

Prežehnanie – Rovnako sa ľud veľakrát prežehnáva. Pri každom požehnávaní kňaza a pri spomínaní Najsvätejšej Trojice. vyjadruje tým vieru v jediného pravého Boha v Troch Osobách, skrze ktorého sa všetko vo svete uskutočňuje a že všetko prichádzajúce od Boha skrze kňaza je pre ľud nesmiernym požehnaním. Rovnako sa vo Východnej liturgii chápe symbol kríža a prežehnávania ako mocná zbraň proti diablovi, ktorý sa snaží odviesť pozornosť človeka aj počas modlitby. Takto liturgia myslí na človeka a ťažkosť byť plne vnímavým počas celej liturgie, preto mu sporadicky ponúka tento silný vonkajší úkon s vnútorným úmyslom byť prítomný len pre Boha.

Úklon – Počas určených modlitieb i pri prežehnávaní robí ľud mierny úklon na znak pokory, pripravenosti a otvorenosti pre veci, prichádzajúce od Boha.

V prvej časti – Liturgii katechumenov – všetko – ekténie / prosby /, modlitby, spev – má za úlohu pripraviť človeka pre počúvanie Božieho slova podľa príkladu Bohorodičky a svätých. V nich ako otvorených sa toto slovo počalo a prinieslo viditeľnú úrodu. Vo veľkej úcte sa preto vyzdvihuje Evanjeliár – okrášlená kniha štyroch evanjelií, symbolizujúca Krista Učiteľa.

V druhej časti - Liturgii veriacich / verných / sa všetko sústreďuje okolo spasiteľného diela Ježiša Krista. to sa po trojročnom verejnom účinkovaní začalo chýliť k záveru, kvôli ktorému Ježiš prišiel. Smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha s milosťami a darmi. Všetko toto sa nachádza v patričnej následnosti svoje miesto v tejto druhej časti a človek je pre ne pripravený.

Malá ekténija – Na niektorých miestach je sled liturgie a rovnako i ostatných bohoslužieb akoby prerušený “malou ekténiou”, ktorá začína slovami: “Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi.” Je to druhý prostriedok, ktorý používa liturgia, okrem požehnávania, aby prebudila človeka, ktorý je možno nesústredený. Pozornosť účastníka upriamuje na svätých, ktorí sa celý život bez prestania obracali na Boha. Iba Božia milosť je potrebná pre spásu človeka, nie ľudské plány niečo robiť.

Liturgia Východu je svojou štruktúrou postavená pre spoluslúženie kňaza, diakona, ostatných stavov /subdiakon, čtec, svieconosič, kantor, spevák/ za aktívnej účasti ľudu /sústredené modlitby a horlivý spev/. Kňaz predstavuje Najvyššieho a Prvého liturga – Krista a diakon zasa anjela, ktorý posluhuje, pripravuje všetko na dôstojné a ničím nerušené slúženie kňaza, upozorňuje ľud rôznymi výzvami a v neposlednej rade je prednášateľom ich prosieb, keď sa zaradzuje medzi nich.

Nezanedbateľným znakom celej liturgie je jej dialogický charakter. Je to neustály dialóg, kontakt kňaza a prítomných cez výzvy, modlitby, odpovede a spevy. Preto liturgia nepoužíva žiaden umelý nástroj na oslavu Boha iba prirodzený hudobný nástroj, ktorý má každý človek, a to ľudský hlas.

Slúženie kňaza chrbtom k ľudu má tiež svoju symboliku, význam a je prejavom duchovnosti Východu. Zatiaľ čo Cirkev západného obradu po Druhom vatikánskom sneme prešla od podobného slúženia k postoju tvárou k ľudu na znak lepšieho vytvorenia spoločenstva, predstavenia úkonov zraku ľudí, Východ zostáva naďalej verný svojej teológii. Svoj vzťah k Bohu chápe zakaždým nie cez rozum, ale v prvom rade cez srdce. Je si vedomý, že ani v najbližšom kontakte s oltárom nie je schopný vidieť svojim telesným zrakom a pochopiť, čo sa deje. Zároveň vyjadruje postoj kňaza, ktorý je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu. To aj kňaz vykonáva zakaždým, keď sa na chvíľu otočí k ľuďom.

Úvodné časti liturgie

Kňaz po príchode do chrámu sa modlí s diakonom vstupné modlitby. Prosí v nich o dar Svätého Ducha, odpustenie hriechov, o milosti, potrebné k sláveniu a s radosťou vstupuje do svätyne, pripravený na začatie liturgie. Počas sprievodných modlitieb sa s diakonom obliekajú do bohoslužobných rúch, aby aj viditeľne vyčlenení spomedzi ľudu sa postavili len k službe oltára.

Proskomídia

Proskomídia /proskomidzein – prinášať/ je vstupná časť liturgie. Počas nej kňaz s diakonom pripravujú pri bočnom oltári – žertveniku, dary na premenenie. Celý rítus má osobitnú štruktúru s mnohými symbolickými úkonmi. Kňaz z pripravených prosfor /kvasených chlebov/ vyrezáva Baránka /časticu, znázorňujúcu Ježiša Krista, ktorý sa má obetovať/, Bohorodičník /časticu predstavujúcu Presvätú Bohorodičku/, deväť častíc anjelských zborov, častice za zosnulých a živých. Všetky častice kňaz ukladá na diskos /patenu/, ktorý predstavuje svojim okrúhlym tvarom celý kozmos. Myšlienka celého obradu sa sústreďuje okolo Ježišovho narodenia. Používa sa symbolická hviezdica, tri zvláštne prikrývky, predstavujúce zároveň jaskyňu i plienky, do ktorých bol malý Ježiško zavinutý. Takto prikryté dary sú ponechané na žertveniku až do “veľkého vchodu”, kedy sú prenesené na sv. prestol.

Liturgia katechumenov.

Kňaz pristupuje k sv. prestoli / obetný oltár / a diakon sa postaví pred cárske dvere / hlavné dvere medzi ikonami/, pričom volá: “Požehnaj Vladyka!” Týmto vyzýva kňaza požehnávať t.j. chváliť a oslavovať Boha. Na túto výzvu odpovedá kňaz zvolaním: “Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.” Je to začiatok slávenia liturgie akoby v Nebeskom kráľovstve. A ľud odpovie: “Amen.”

Teraz diakon prednáša mirnu – pokojnú ekténiu, lebo ju začína slovami: ô Modlime sa v pokoji k Pánovi.” V nej sa v dvanástich prosbách modlí za všetky potreby. Za pokoj z hora, spásu duší, mier na celom svete, za svätý chrám, za cirkevných a svetských predstavených, za priaznivé počasie, úrodu, za chorých, cestujúcich, trpiacich. Jednoducho povedané za všetko. Na každú z týchto prosieb ľud odpovedá: “ Pane zmiluj sa.” Je to všeobecné volanie ľudu, ktorý pozná hĺbku svojich pokleskov, preto prosí o odpustenie od Večného Sudcu.

Po skončení prosieb, ktoré zakončí kňaz zvolaním, ktoré je oslavou Najsvätejšej Trojice, ľud spieva antifóny – protispevy. Do Cirkvi ich zaviedol sv. Ignác Bohonosec. V starozákonnom chráme ich prednášali léviti, rozdelení na dva chóry. Sú to verše vybrané zo žalmov, rozdelené na tri časti.

Po skončení druhej antifóny zbor spieva hymnus Jednorodený Synu i Božie Slovo. Jeho autorom je podľa tradície cisár Justinián, ktorý postavil v Konštaninopole veľkolepý chrám Hagie Sofie. Tento hymnus obsahuje v sebe hlbokú náuku o predvečnom zrodení Božieho Syna. On, hoci nesmrteľný, predsa prijal telo – podobu človeka a dal sa ukrižovať. Svojou smrťou však smrť premohol. V skratke obsahuje základne pravdy viery.

Tretiu antifónu tvoria Žalmy 103 a 145, alebo sa spievajú Blahoslavenstvá. Je to začiatok Ježišovej reči na hore, ktorú predniesol na začiatku svojho účinkovania. Pár vetami zhrňujú celé posolstvo evanjelia a veriacich pozývajú k uskutočňovaniu.

Počas spevu tretej antifóny sa koná malý vchod. Je to sprievod s evanjeliom. V prvotnej Cirkvi v tento čas prinášali evanjelium z vedľajšej miestnosti do chrámu, kde sa malo z neho čítať. V dnešnej praxi kňaz podá evanjeliár diakonovi, obidvaja obchádzajú oltár, vych

&cop